Tak dlho som nič nenapísala. Dokonca som mala pocit že – načo? Však som sa už ku všetkému vyjadrila a čítať opakované myšlienky nikoho nebaví. K čomu sa tak vyjadriť?

O čom písať hosťom zatvorenej prevádzky v Bardejove – čiernom okrese?

• O korone a očkovaní? Och jej, len to nie! To už je tak tenký ľad, že tu by som si mohla podľa všetkého aj nepriateľov narobiť.
• O situácii v cestovnom ruchu? Už toho bolo napísané a povedané viac než dosť a aj tak sa zem točí tým istom tempom a tým istým smerom. Až sa zdá, že sú ľudia voči týmto témam imúnni viac ako na koronu po očkovaní.
• O politických rozhodnutiach? Muhuhaha! Škoda slov a mojej energie.
• O káve a kávičkovaní v Magure? Aby som pripomenula, že tu ešte nedávno bolo tak príjemné vypiť si kávu a tak úžasné si dať pri horiacom krbe víno? No aj pri tejto téme si sklamane zavriem notebook.
• O tipoch na výlety? Sme čierny okres. Kto tu chce ísť na výlet, ani prespať tu nemôže. Jedine ak v stane. Zase mi mysľou preblikuje otázka: NAČO?

Je toto vyhorenie? Ci beka (!), keď tak čítam tie definície po webe, tak asi fakt je.  Asi premotivovanie vystriedalo demotiváciu.

Tak som si len tak vzala nášho psa Dastyho a vybrala sa von. Sama kdesi het. Bez cieľa. Však niekde dôjdeme. Došli sme – neviem kde – na kraj lesíka pod kopec. Ďalej sa mi nechcelo, tak som si sadla. Dasty si verne a spokojne sadol vedľa mňa do toho príjemne šuštiaceho oranžového lístia a kukali sme do diaľky. Fajne nám bolo. Až tam mi zase raz muselo docvaknúť, že i toto treba. Proste netlačiť na pílu, prijať veci tak ako sú a zobrať si z danej situácie to pekné. Je to len obdobie (však Inga 😉?). Časové pásmo so svojím koncom.

Po ňom príde ďalší začiatok. Ja budem tu. Pripravená našim hosťom otvoriť dvere. S úsmevom, s odporúčaniami na výlety a najmä s vďakou, že sa vrátili do toho štatisticky čierneho okresu.